Dejiny Slovenska
Slovensko a II. svetová vojna /1938 – 1939/
29. 9. 1938 sa v Mníchove konala konferencia, na ktorej sa zástupcovia Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska dohodli o odstúpení pohraničného územia Československa obývaného obyvateľmi nemeckej národnosti v prospech Nemecka (Mníchovská konferencia).
2. 11. 1938 sa predstavitelia Talianska a Nemecka dohodli o odstúpení južného Slovenska Maďarsku. Slovensko tak stratilo Viedenskou arbitrážou 10 390km² a 854 217 obyvateľov. Osobitným rokovaním si Poľsko pripojilo Javorinu, časť Kysúc, Nemecko Petržalku a Devín.
Napriek oslabeniu sa Slováci politicky nevzdávali a v Žiline 6. 10. 1938 vyhlásili autonómiu Slovenska. Zákon o autonómii Slovenska schválil pražský parlament 22. 11. 1938. Na čele prvej autonómnej vlády stál Dr. Jozef Tiso. Vznikol Slovenský snem, jeho prvým predsedom sa stal Martin Sokol.
V novembri 1938 sa novým prezidentom autonómneho štátu stal Emil Hácha. Medzi slovenskou vládou a vládou v Prahe dochádzalo k sporom, ktoré vyvrcholili príchodom českých vojakov na Slovensko 10. 3. 1938. Prezident odvolal predsedu vlády a začalo sa prenasledovanie politických predstaviteľov. Súčasne sa zvýšil aj nemecký nátlak. Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský boli povolaní na rokovanie s Hitlerom do Berlína. Na základe spoločnej dohody sa uskutočnilo zasadnutie Slovenského snemu, na ktorom bola 14. 3. 1939 vyhlásená samostatná Slovenská republika. Predsedom vlády sa stal Jozef Tiso. Vyhlásenie republiky bolo reálnym východiskom zo zložitej politickej situácie, Slovensko sa však týmto krokom stalo satelitom Nemecka. 21. 7. 1939 prijal Slovenský snem ústavu a s ňou i nový názov štátu – Slovenská republika. 26. 10. 1939 bol Dr. Jozef Tiso zvolený za prezidenta. Odporcovia režimu, ktorí vystupovali proti politike Slovenského štátu a Nemecka, boli za svoje postoje väznení. Slovenská armáda bola 23. 6. 1941 nasadená do bojov proti Sovietskemu zväzu. V roku 1941 bolo vydané vládne nariadenie – Židovský kódex. Židia, ktorým nebola udelená výnimka, boli sústeďovaní v pracovných táboroch v Novákoch, Seredi a Vyhniach. Od 25. 3. 1942 do konca októbra 1942 boli zo Slovenska Židia deportovaní do koncentračných táborov, zo 70 000 ich približne 67 000 zahynulo.
Slováci museli bojovať na strane Nemecka na východnom fronte – na Ukrajine a v Rusku. Dostali sa k pohoriu Kaukaz a k Azovskému moru. Ich nasadenie skončilo v roku 1943.
I napriek vojnovému stavu sa na Slovensku rozvíjala kultúra aj priemysel. Počas trvania Slovenského štátu sa postavili železnice, rodinné domy, priemyselné podniky, začali sa budovať kúpele Sliač, elektrárne na Váhu a Oravská priehrada. Práca sa stala zákonnou povinnosťou, čím sa odstránila nezamestnanosť. Zaviedol sa i letný čas. Nemci úplne ovládli slovenský zbrojársky priemysel, na front smerovali výrobky z Považskej Bystrice i Novej Dubnice.
Slovenské národné povstanie
Koncom roka 1943 sa na Slovensku sformoval odboj, ktorý vyvrcholil 29. 8. 1944 vypuknutím Slovenského národného povstania. Jeho cieľom bolo oslobodiť naše územie od nemeckého vplyvu a obnoviť Československo. Centrom Povstania bola Banská Bystrica. Partizáni boli obyvatelia, ktorí sa spojili s časťou Slovenskej armády do otvoreného boja proti Nemcom. Spolu bojovalo asi 60 000 vojakov a okolo 18 000 partizánov, okrem Slovákov sa k Povstaniu pripojili aj príslušníci iných národností. Povstalci mali spočiatku prevahu najmä pri bojoch v hornatom teréne, boli však zle vyzbrojení. Nemcov bolo menej, cca 45 000, no mali ťažké zbrane – delá, tanky a lepšie velenie. Najťažšie boje prebiehali pri Strečne, Hronskej Dúbrave, pri Telgárte a v Rajeckej doline. Partizáni využívali letisko Tri Duby a Zolná. Pomoc zo Sovietskeho zväzu sa po čase obmedzila na dodávky zbraní, streliva a liekov. Už počas SNP sa na naše územie dostala Červená armáda a 1. Československý armádny zbor. 6. 10. 1944 po 80 dňoch bojov prekročili ruské vojská naše hranice cez Dukliansky priesmyk, potom pokračovali v oslobodzovaní Slovenska. Obsadením Banskej Bystrice 27. 10. 1944 sa Povstanie skončilo.
Pokračovali však represálie na civilnom obyvateľstve. Dediny, ktoré pomáhali partizánom, Nemci vypálili a obyvateľov postrieľali. Nemými svedkami vojnových hrôz sú obce Kalište, Kľak, Ostrý Grúň, Skýcov, Kalište, Tokajík.
4. 4. 1945 vytlačila Červená armáda nemecké vojsko z Bratislavy. Po oslobodení sa Slovensko znova stalo súčasťou obnoveného Československa.
Pod tlakom spojeneckých armád Nemecko podpísalo 8. 5. 1945 kapituláciu, čím sa skončila Druhá svetová vojna v Európe.
| Prvá Československá Republika | Dejiny Slovenska | Československá Socialistická Republika |