Dejiny Slovenska
Národné snahy Slovákov /18. – 19. storočie/
Uzákonenie spisovnej slovenčiny
V 18. storočí vznikali aj prvé historické pokusy o vytvorenie spisovného slovenského jazyka. O prvý pokus uzákonenia spisovnej slovenčiny sa pokúsil Anton Bernolák v roku 1787, no až v roku 1843 bola uzákonená v histórii prvá spisovná slovenčina, ktorú pripravil Ľudovít Štúr so svojimi spolupracovníkmi. Za základ si zobrali stredoslovenské nárečie, ktoré malo najrýdzejšie slovenské formy. Štúrovci pripravili aj slovenský národný a politický program – Žiadosti slovenského národa a 11. 5. 1848 predniesli požiadavky na zrovnoprávnenie Slovákov v rámci Uhorska. Svoje konanie a presvedčenie podporili aj pripojením sa k revolúcii, ktorá vypukla v roku 1848. Štúrovci zorganizovali dobrovoľnícke vojsko a 19. 9. 1848 vyhlásili na Myjave nezávislosť Slovákov od maďarskej vlády. Vyhlásenie nezávislosti dalo podnet k vzniku vrcholného orgánu v dejinách Slovákov – Slovenskej národnej rady. I napriek svojim snahám a národnej podpore neboli požiadavky slovenského obyvateľstva splnené. Po porážke Maďarov pri Világoši v roku 1849 nebola vyriešená národnostná otázka a v dejinách Habsburskej monarchie sa začalo obdobie maďarizácie. Jej cieľom bolo vytvorenie jednotného maďarského národa.
V období po páde Bachovho absolutizmu vznikol nový dokument Slovákov, Memorandum slovenského národa, ktorý predstavili národovci na čele so Štefanom Moysesom v roku 1861 cisárovi vo Viedni. Žiadali v ňom okrem iného aj o vytvorenie samostatného slovenského územia – Okolie.
4. 8. 1863 bola v Martine založená Matica slovenská, kultúrno – vzdelávacia inštitúcia, ktorá podporovala vzdelanie a zachovanie kultúry slovenského národa, osvetu, ochotnícke divadlo, vydávala kalendáre a knihy. Jej predsedom sa stal katolícky biskup Štefan Moyses a podpredsedom evanjelický kňaz Karol Kuzmány. Vznikli aj prvé gymnáziá v dejinách Slovenska – v Revúcej, Turčianskom Svätom Martine a v Kláštore pod Znievom. Uhorská vláda ich však postupne zrušila, v roku 1874 gymnáziá a v roku 1875 aj Maticu slovenskú.
Rozdelenie Habsburskej monarchie
V roku 1867 sa Habsburská monarchia rozdelila na dve časti, Rakúsko a Uhorsko, a vytvorila tak duálny štát. Oba štáty mali niekoľko spoločných charakteristík: panovníka, ministerstvo financií, zahraničia a vojny. Ostatné politické a hospodárske záležitosti si spravovali samostatne. Vďaka tomuto opatreniu sa prehĺbili rozdiely medzi oboma časťami, pretože Uhorsko bolo na 60% poľnohospodárskou krajinou. Pre Slovákov znamenal dualizmus obdobie národnostného útlaku. Ten sa prehĺbil v roku 1907 vydaním Apponyiho zákonov (vrchol maďarizácie školstva v Uhorsku, keď žiaci museli do konca 4. ročníka ovládať maďarčinu slovom i písmom). Nepriaznivé hospodársko – politické pomery nútili mnohých Slovákov vysťahovať sa za prácou do zahraničia. Do roku 1914 odišlo z Uhorska pol milióna obyvateľov. Začiatkom 20. storočia znova ožil politický život. Najaktívnejšie vystupovali Slovenská národná strana a od roku 1913 Slovenská ľudová strana, ktorú viedol Andrej Hlinka. V takomto stave zastihla Rakúsko - Uhorsko 1. svetová vojna, ktorá vypukla v roku 1914.
| Habsburská ríša | Dejiny Slovenska | Prvá svetová vojna |